0421-2-32441 174
info@ozkovo.sk
Choroba z povolania predstavuje jav, s ktorým sa môže stretnúť každá fyzická osoba v súvislosti s plnením svojich pracovných úloh. Ako vyplýva z jej samotného označenia a ako je všeobecne známe ide o chorobu, ktorá má pôvod práve v plnení pracovných úloh fyzickou osobou alebo s plnením pracovných úloh súvisí. Čo sa však za týmto označením skrýva a aké prípadné dôsledky môže choroba z povolania vyvolať však vzhľadom na absenciu komplexnej právnej úpravy nie je také jednoduché identifikovať. Cieľom tohto článku je čitateľa oboznámiť práve s obsahom pojmu choroba z povolania, s postupom, akým sa choroba z povolania priznáva a zároveň čitateľa informovať o pracovnoprávnych dôsledkoch choroby z povolania a prípadných nárokoch z nej vyplývajúcich. Na pracovnoprávne účely sa v zmysle ustanovenia § 195 ods. 4 veta druhá zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákonník práce“) sa za choroby z povolania považujú „choroby uvedené v právnych predpisoch o sociálnom zabezpečení (zoznam chorôb z povolania), ak vznikli za podmienok v nich uvedených“. Nadväzujúc na uvedené, podľa ustanovenia § 8 ods. 2 písm. a) zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov „Choroba z povolania podľa tohto zákona je choroba uznaná príslušným zdravotníckym zariadením, zaradená do zoznamu chorôb z povolania uvedeného v prílohe č. 1, ak vznikla za podmienok uvedených v tejto prílohe zamestnancovi zamestnávateľa podľa § 16 pri plnení pracovných úloh alebo služobných úloh alebo v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh alebo služobných úloh“. Z uvedenej zákonnej definície choroby z povolania vyplýva, že na to, aby určitá choroba mohla byť prehlásená za chorobu z povolania, tak kumulatívne musia byť splnené nasledujúce podmienky:
1. musí ísť o chorobu zaradenú do zoznamu chorôb z povolania;
2. choroba musela vzniknúť za podmienok stanovených v zozname chorôb z povolania zamestnancovi pri plnení pracovných úloh alebo v súvislosti s plnením pracovných úloh;
3.choroba musí byť za chorobu z povolania uznaná príslušným zdravotníckym zariadením.
V zmysle ustanovenia § 1 ods. 1 vyhlášky MZ SR č. 504/2006 Z. z. o spôsobe hlásenia, registrácie a evidencie choroby z povolania a ohrozenia chorobou z povolania (ďalej len „Vyhláška o spôsobe hlásenia, registrácie a evidencie choroby z povolania“) o priznaní choroby z povolania alebo ohrozenia chorobou z povolania rozhoduje špecializované pracovisko, ktorým môže byť:
– ambulancia klinického pracovného lekárstva a klinickej toxikológie;
– oddelenie klinického pracovného lekárstva a klinickej toxikológie;
– klinika pracovného lekárstva a klinickej toxikológie v Bratislave, v Martine a v Košiciach.
Konkrétny postup špecializovaného pracoviska pri priznávaní choroby z povolania alebo ohrozenia chorobou z povolania však v súčasnej dobe nie je nikde výslovne legislatívne upravený. Čiastkovú právnu úpravu však obsahujú nasledujúce právne predpisy:
– zákon č. 124/2006 Z. z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o BOZP“);
– zákon č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov;
– Vyhláška o spôsobe hlásenia, registrácie a evidencie choroby z povolania.
Príslušné špecializované pracovisko však ale rozhodnutie o priznaní alebo nepriznaní choroby z povolania vydáva jednak na základe podrobného lekárskeho vyšetrenia zdravotného stavu dotknutej osoby a jednak na základe posúdenia pracovnej anamnézy tohto pacienta. Ku posúdeniu pracovnej anamnézy zamestnanca si príslušné špecializované pracovisko vyžiada u príslušného Regionálneho úradu verejného zdravotníctva vykonanie tzv. hygienického prieskumu pracoviska, na ktorom dotknutá osoba pracovala.
V samotnej veci priznania choroby z povolania rozhoduje vždy konkrétny odborný lekár pracovného lekárstva, ktorý keď má pochybnosti, či v danom konkrétnom prípade ide o chorobu z povolania alebo nie, tak môže predložiť celý prípad na posúdenie Regionálnej komisii pre posudzovanie chorôb z povolania. Tieto regionálne komisie sídlia na jednotlivých klinikách pracovného lekárstva (Bratislava, Martin, Košice) a ktorých členmi sú odborníci z odboru pracovné lekárstvo a klinická toxikológia z príslušného regiónu.
V prípade, ak nedôjde k postačujúcej odbornej zhode členov tejto regionálnej komisie, tak regionálna komisia môže odporučiť prerokovanie konkrétneho prípadu na Celoslovenskej komisii pre posudzovanie chorôb z povolania. Tak isto aj dotknutý vyšetrovaný pacient a jeho zamestnávateľ môžu písomnou žiadosťou príslušné špecializované pracovisko požiadať, aby ich prípad podozrenia na chorobu z povolania bol predložený tejto celoslovenskej komisii.
Celoslovenská komisia pre posudzovanie chorôb z povolania je ustanovená Ministerstvom zdravotníctva SR pri Klinike pracovného lekárstva a klinickej toxikológie v Bratislave a jej členmi sú poprední odborníci z odboru pracovného lekárstva a klinickej toxikológie z celej Slovenskej republiky (prednostovia jednotlivých Kliník pracovného lekárstva a klinickej toxikológie, lekári Úradu verejného zdravotníctva SR a ďalší). Závery Celoslovenskej komisie pre posudzovanie chorôb z povolania majú charakter vrcholného odporúčania pre odborných pracovných lekárov a toxikológov. Konečné rozhodnutie o chorobe z povolania však v každom prípade vykoná príslušný predkladajúci odborný lekár pracovného lekárstva a klinickej toxikológie.
V prípade, ak by dotknutý pacient aj napriek odporúčaniu Celoslovenskej komisie pre posudzovanie chorôb z povolania nebol spokojný s rozhodnutím odborného lekára pracovného lekárstva a klinickej toxikológie ohľadom jeho podozrenia na chorobu z povolania, tak ešte má možnosť obrátiť sa so žalobou na súd, aby ten v civilnom konaní celú záležitosť preskúmal a rozhodol.
Na záver tejto časti ešte poukazujeme na skutočnosť, že v súčasnosti prebieha legislatívny proces ohľadom novely Zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia, ktorej legislatívnym zámerom je o. i. podrobne a komplexne upraviť problematiku priznávania chorôb z povolania a presnej inštitucionalizácie jednotlivých komisií pre posudzovanie chorôb z povolania.
Pracovnoprávne dôsledky priznania choroby z povolania:
V zmysle ustanovenia písm. o) Zákona o BOZP „zamestnávateľ v záujme zaistenia bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci je povinný zaraďovať zamestnancov na výkon práce so zreteľom na ich zdravotný stav, najmä na výsledok posúdenia ich zdravotnej spôsobilosti na prácu, schopnosti, na ich vek, kvalifikačné predpoklady a odbornú spôsobilosť podľa právnych predpisov a ostatných predpisov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci a nedovoliť, aby vykonávali práce, ktoré nezodpovedajú ich zdravotnému stavu, najmä výsledku posúdenia ich zdravotnej spôsobilosti na prácu, schopnostiam, na ktoré nemajú vek, kvalifikačné predpoklady a doklad o odbornej spôsobilosti podľa právnych predpisov a ostatných predpisov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci“.
Na základe citovaného ustanovenia je zamestnávateľ povinný zamestnanca, ktorému je priznaná choroba z povolania alebo ohrozenie touto chorobou, preradiť dotknutého zamestnanca na inú prácu.
Ak zamestnávateľ pre zamestnanca inú vhodnú prácu nemá, môže dať zamestnancovi v zmysle § 63 ods. 1 písm. c) Zákonníka práce výpoveď z pracovného pomeru „ak zamestnanec vzhľadom na svoj zdravotný stav podľa lekárskeho posudku dlhodobo stratil spôsobilosť vykonávať doterajšiu prácu, alebo ak ju nesmie vykonávať pre chorobu z povolania alebo pre ohrozenie touto chorobou, alebo ak na pracovisku dosiahol najvyššiu prípustnú expozíciu určenú rozhodnutím príslušného orgánu verejného zdravotníctva.“ Z rovnakých dôvodov sa zamestnávateľ so zamestnancom môžu dohodnúť na skončení pracovného pomeru.
Zamestnancovi, s ktorým zamestnávateľ skončí pracovný pomer výpoveďou alebo dohodou z dôvodu, že zamestnanec nesmie vykonávať prácu pre chorobu z povolania alebo pre ohrozenie touto chorobou, patrí pri skončení pracovného pomeru odstupné v sume najmenej desaťnásobku jeho priemerného mesačného zárobku (ustanovenie § 76 ods. 4 Zákonníka práce).
Aj v tomto prípade môže zamestnanec využiť ustanovenie § 69 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce a okamžite skončiť pracovný pomer so zamestnávateľom: „…zamestnanec môže pracovný pomer okamžite skončiť, ak podľa lekárskeho posudku nemôže ďalej vykonávať prácu bez vážneho ohrozenia svojho zdravia a zamestnávateľ ho nepreradil do 15 dní odo dňa predloženia tohto posudku na inú pre neho vhodnú prácu.“ Zamestnanec môže takto okamžite skončiť pracovný pomer iba v lehote jedného mesiaca odo dňa, keď sa o dôvode na okamžité skončenie pracovného pomeru dozvedel. V prípade okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany zamestnanca platí, že zamestnanec má nárok na náhradu mzdy v sume svojho priemerného mesačného zárobku za výpovednú dobu dvoch mesiacov.
Náhrada škody:
V súvislosti s chorobou z povolania môže za určitých okolností zamestnancovi vzniknúť aj škoda. Vo všeobecnosti za takúto škodu zodpovedá zamestnávateľ, u ktorého zamestnanec vykonával prácu, v dôsledku ktorej mu vznikla choroba z povolania. Ďalej v tejto súvislosti pripájame prehľad najdôležitejších ustanovení platného právneho poriadku viažuce sa k náhrade škody.
Všeobecná zodpovednosť zamestnávateľa za škodu je zakotvená v ustanovení § 192 ods. 1 Zákonníka práce, podľa ktorého „zamestnávateľ zodpovedá zamestnancovi za škodu, ktorá vznikla zamestnancovi porušením právnych povinností alebo úmyselným konaním proti dobrým mravom pri plnení pracovných úloh, alebo v priamej súvislosti s ním“.
V zmysle ustanovenia § 177 ods. 1 Zákonníka práce „zamestnávateľ je povinný svojim zamestnancom zabezpečovať také pracovné podmienky, aby mohli riadne plniť svoje pracovné úlohy bez ohrozenia života, zdravia a majetku. Ak zistí nedostatky, je povinný urobiť opatrenia na ich odstránenie.“
Teda v súlade s už citovaným ustanovením § 6 ods. 1 písm. o) Zákona o BOZP je zamestnávateľ povinný zamestnanca zaradiť na jemu zdravotne vyhovujúce pracovisko, a to nielen na základe lekárskeho posudku, ale aj bez neho.
Ďalej v ustanovení § 195 ods. 1 Zákonník práce upravuje zodpovednosť zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze a pri chorobe z povolania: „ak u zamestnanca došlo pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním k poškodeniu zdravia alebo k jeho smrti úrazom (pracovný úraz), zodpovedá za škodu tým vzniknutú zamestnávateľ, u ktorého bol zamestnanec v čase pracovného úrazu v pracovnom pomere“.
Podľa ustanovenia § 195 ods. 4 Zákonníka práce „za škodu spôsobenú zamestnancovi chorobou z povolania zodpovedá zamestnávateľ, u ktorého zamestnanec pracoval naposledy pred jej zistením v pracovnom pomere za podmienok, z ktorých vzniká choroba z povolania, ktorou bol postihnutý.“
V zmysle § 217 ods. 1 Zákonníka práce „Zamestnávateľ je povinný nahradiť zamestnancovi skutočnú škodu, a to v peniazoch, ak škodu neodstráni uvedením do predchádzajúceho stavu. Ak ide o inú škodu na zdraví ako z dôvodu pracovného úrazu alebo choroby z povolania, platia pre spôsob a rozsah jej náhrady ustanovenia o pracovných úrazoch s tým obmedzením, že jednorazové odškodnenie pozostalým nepatrí.“
Na záver ešte poukazujeme, že zamestnancovi v dôsledku choroby z povolania môže za podmienok stanovených predpismi o sociálnom zabezpečení tak isto vzniknúť nárok na náhradu za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia.
Zdroj e- noviny JUDr. Martin Fabian
