0421-2-32441 174
info@ozkovo.sk
Vznik odborov je potrebné hľadať v počiatkoch formovania robotníckeho hnutia, ktoré je úzko späté so vznikom kapitalistického výrobného spôsobu, s priemyselnou revolúciou. Spolu s rozvojom kapitalistických výrobných vzťahov vznikali i nové spoločenské triedy: buržoázia a proletariát.
1848/49 – prvé živelné vystúpenie robotníkov v banskom, hutníckom a kovospracujúcom priemysle
1850 – košickým tovarišom bolo zakázané založenie podporného a vzdelávacieho spolku
1851 – baníci na Spiši žiadajú lepšie sociálne zabezpečenie
1852 – baníci v Banskej Štiavnici žiadajú vyššie mzdy
Robotnícke hnutia a spolky sú pod neustálym dozorom policajných a administratívnych orgánov. V tom čase 12 – 16 hodinový pracovný čas, pracuje sa aj v nedeľu.
1867 – vznik podporného spolku typografov v Bratislave. Neskôr aj v Košiciach a Martine.
1869 – 1.2. vznik Robotníckeho vzdelávacieho spolku NAPRED v Bratislave. Hlási sa k sociálno-demokratickým zásadám.
1872 – vznik odborových spolkov s vlastnou nemocenskou pokladňou
Odrazom pôsobenia a vplyvu týchto spolkov boli štrajkové boje robotníkov zamerané na zvýšenie miezd a zlepšenie sociálneho postavenia. Organizujú sa početné štrajky v štátnych podnikoch Podbrezová, Rožňava a na stavbách železníc.
1880 – vznik Všeobecnej robotníckej strany Uhorska, ktorá žiada 10 hod. pracovný čas, rovnakú odmenu pre mužov a ženy, zákaz práce detí do 14 rokov, sociálne zabezpečenie.
1887 – III. zjazd strany v Budapešti žiada všeobecné hlasovacie právo, sociálne zákony, povinné robotnícke poistenie
Oživenie robotníckeho hnutia prebúdzajú oslavy 1.mája a zhromaždenia s požiadavkami 8 hod. pracovného času, nedeľu ako deň pracovného pokoja, možnosť zakladania odborových organizácií.
1890 – v Bratislave vzniká prvá odborová organizácia hrnčiarov a peciarov. Neskôr sa pripájajú aj hrnčiari z Modry ako aj kamenári a tesári z Bratislavy a Košíc.
1894 – III. zjazd Sociálnodemokratickej strany Uhorska presadzuje povinné členstvo robotníkov v odborovej organizácii a podporu odborovému hnutiu.
Vznikajú ďalšie odborové organizácie obuvníkov, krajčírov, zámočníkov, kovorobotníkov. Najaktívnejšie odborové organizácie sú v Bratislave a Košiciach. Môžu fungovať na základe stanov schválených ministerstvom vnútra. V niektorých mestách narážajú na silný odpor policajtov a úradov (Prešov).
Silnejúce postavenie odborových organizácií zvyšoval počet štrajkových vystúpení robotníkov požadujúcich lepšie sociálne postavenie, hlavne vyššie mzdy a kratšiu pracovnú dobu. Mobilizovali sa hlavne vydávaním letákov a robotníckych novín.
1895 – masový štrajk (15 000) slovenských robotníkov a poľských tehliarov v Budapešti
1897 – vychádzajú prvé robotnícke noviny ZORA a NOVÁ DOBA. Štrajk 20 000 slovenských a poľských stavebných robotníkov.
1899 – V Uhorsku pôsobilo 126 odborových organizácií s počtom členov 23 603. V máji sa konal prvý všeodborový zjazd. Požiadavky zjazdu boli zavedenie práva na štrajk, skrátenie pracovnej doby na 10 hod., zlepšenie sociálneho postavenia, zmena zákona o sociálnom zabezpečení.
1901 – II. zjazd konštatoval nesplnenie požiadaviek vládou. Požadoval revíziu priemyselného zákona z 1884, určenie minimálnych miezd po dohode zo zamestnávateľmi, 8 hod. pracovnú dobu, ochranu žien v zdraviu škodlivom prostredí, rovnakú mzdu za rovnakú prácu, zákaz detskej práce, právo na štrajk, zavedenie týždennej výplaty, zrušenie výplat formou poukážok na jedlo…
1904 – III. zjazd – odborové hnutie sa stáva celoúzemným hnutím s ústredným vedením.
Na Slovensku vznikajú odborové organizácie v Trnave, Malackách, Seredi, Hlohovci, Nitre, Nitrianskom Pravne, Trenčíne, Vrútkach, B. Štiavnici, Komárne, Zvolene, Lučenci, R.Sobote, Spišskej novej Vsi, Kežmarku, Leviciach, B.Bystrici a Prešove.
1900/03 – hospodárska kríza ovplyvňuje zakladanie odborových organizácií
1901 – štrajk 500 stavebných robotníkov v Bratislave
1902 – úspešný štrajk robotníkov zo železničnej dielne vo Vrútkach
1903 – štrajk 6000 robotníkov v Bratislave
1904 – marec – celoúzemný štrajk 40 000 železničných zamestnancov
1905 – štrajk zamestnancov smaltovne v Lučenci
1906 – štrajk 20 000 poľnohospodárov. Proti štrajkujúcim zasiahlo vojsko.
1907 – 488 štrajkov za účasti 14 376 zamestnancov
1908 – 28 štrajkov na území Slovenska
1914 – hodinový štrajk za všeobecné hlasovacie právo a mier (1. sv. vojna)
Na Slovensku sa konali početné štrajky hlavne v priemyselných centráchKrompachy, Košice, Podbrezová, Rožňava, Rudňany s požiadavkami hlavne za zvýšenie miezd a práva na odborové združovanie a činnosť.
1918 – generálny štrajk za ukončenie vojny
1918 – 1. máj mohutné demonštrácie ako vyvrcholenie odporu
1918 – generálny štrajk v českých krajinách, rozpad R-U, vznik Československa
1918 – december – uzákonený 8 hodinový pracovný čas
1920 – 14.4. v Žiline došlo k začleneniu slovenských odborových združení do celoštátneho odborového združenia OSČ (Odborové sdružení Československé)
1921 – február – streľba do demonštrantov v Krompachoch
1929 – hospodárska kríza prináša rozkol medzi slovenskými a českými odbormi
1930 – reorganizácia celonárodnej odborovej ústredne.
1930 – vlna štrajkov – na železničnej trati Handlová – Horná Štubňa, v Trnave, sklári v Lučenci, lesný robotníci na západnom Slovensku, v celulózke v Gemerskej Hôrke… Proti zasahovali aj žandári.
1931 – streľba do pokojnej demonštrácie v Košútoch, na Zakarpatskej Ukrajine v Chruste
Po vypuknutí 2. Svetovej vojny dochádza k „zglajchšaltovaniu“ odborov, prakticky prestali vyvíjať činnosť.
1944 – znovuobnovenie činnosti odborov začína na konci vojny na konferenci československých odborov 21.-22.10. vo Veľkej Británii
1945 – 7.4. v Košiciach vzniká Ústredie odborových zväzov Slovenska. Postupne vzniká 16 odborových zväzov.
Do konca vojny sa konštituujú základné štruktúry: jeden závod – jedna odborová organizácia, jedno odvetvie – jeden odborový zväz.
Podklady sú čerpané od kolegu Pavla Adámka
Členstvo v terajších odboroch sa viaže, na rozdiel od predchádzajúceho obdobia (rozumej obdobia socialistického systému), k príslušným odborovým zväzom pôsobiacim v rôznych odvetviach výrobnej a nevýrobnej sféry. V období pred vznikom novodobých odborov boli všetci odborári členmi Revolučného odborového hnutia (ROH). Po zrušení ROH na začiatku roka 1990 vznikli autonómne odborové zväzy a dovtedajší členovia ROH sa automaticky stali členmi týchto odborových zväzov, bez prerušenia členstva v odboroch.
Krátko po rozdelení federálneho štátu a vzniku samostatnej Slovenskej republiky na začiatku roku 1993 sa rozdelili i odbory. Rozdelili sa federálne odborové zväzy i spoločná ČSKOZ a vznikli samostatné slovenské odborové zväzy pôsobiace na odvetvovom princípe, doformovala sa i samostatná slovenská odborová centrála Konfederácia odborových zväzov Slovenskej republiky (KOZ SR). Dokumenty prijaté v tej dobe prebiehajúcimi zjazdmi ako najvyššími orgánmi odborových zväzov i KOZ SR potvrdili vznik samostatných slovenských odborov.
